Od začiatku som vedela, že nechcem rodiť normálne, respektíve nenormálne. Tlačiť proti gravitácii sa mi vôbec nepozdávalo. Veď uznajte, ani na toalete si nikto nevykladá nohy do vzduchu. Vždy, keď som si predstavovala, aké to asi bude priviesť na svet dieťa, nechápala som, kto vymyslel tlačenie do kopca…
Nakoľko sa venujem joge, môžem povedať, že svoje telo, pocity a dych ovládam veľmi dobre. Aj pred pôrodom som bola v slušnej kondícii, a tak som sa rozhodla, naštudovať si o pôrode viac informácií. Nebolo potrebné hľadať dlho, kníh o prirodzenom pôrode nájdete veľmi veľa a všetky sa zhodovali v tom, že je to úplne prirodzená vec. Každá žena vie rodiť sama, nepotrebuje k tomu publikum pobehujúce v bielych plášťoch. Práve naopak! Súkromie a pocit bezpečia sú nevyhnutnou súčasťou prirodzeného pôrodu. Môj výber pôrodnice skončil v susednom Rakúsku, 20 minút cesty z domu. Na klinike, ktorú som si vybrala, sa rodí s pôrodnou asistentkou. Doktor je prítomný, ale zasahuje len v nutných prípadoch. Doktori rešpektujú názor, že žena žene rozumie najlepšie. Pôrodnú polohu si vyberáte podľa aktuálneho pocitu, ako vám to telo v danej chvíli napovedá. Čiže môžete rodiť v sede, v stoji, v drepe, vo vode alebo na pôrodnej stoličke, opretá o manžela. Tá posledná poloha bola nakoniec mne najpohodlnejšia, i keď veľmi dobre som sa cítila aj vo vode. Nebyť tých kontrakcií, bol by to dokonalý wellness! Vaňu mi napustili hneď po príchode, nakvapkali mi tam príjemné vonné olejčeky a doniesli mi malinový džúsik. Akcia sa rozbiehala sľubne. Manžel mi pustil môj starostlivo vyberaný pôrodný playlist. Od tej chvíle som sa plne koncentrovala iba na svoj dych.
Keď rozprávam zážitky z Hainburgskej nemocnice mojím kamarátkam, nechcú mi ani veriť. Poznáte to. Každá mala zbalenú plnú cestovnú tašku a aj do nej sa ledva vošla. Ja som nepotrebovala takmer nič. Dajú vám všetko, oblečenie pre seba, pre malého, všetky hygienické potreby a dokonca majú aj ten večný kameň úrazu – toaletný papier! A to je štátna nemocnica, podotýkam. Nemyslite si, že nejaký súkromný luxus. Takže ja som si pripravila len môj playlist, sviečku a olej na masáž hrádze. Aby som nezabudla na dôležitú časť môjho pôrodu, celý čas som sa snažila dýchať vedome do brucha, presne podľa metódy zvanej hypnopôrod. Myslím si, že to bolo naozaj dobré rozhodnutie, pretože táto metóda sľubovala rýchly a pohodový pôrod. A rýchly teda bol! Na prvorodičku za 4 hodiny, celkom dobrý výkon. Celý čas bol pri mne môj manžel, ktorý mi bol veľkou oporou, najmä keď kontrakcie zosilneli a ja som si vsugerovala, že on mi dá silu ich zvládnuť. Už viem, prečo ho tak na druhý deň bolela hlava. No čo už. Trošku som ho vytrápila, ale v konečnom dôsledku sme sa obaja zhodli, že stokrát lepšie ako epidurálka. Ale ak by som neporodila tak rýchlo, tak neviem, či by som bola taká hrdinka. Takže chápem aj tie ženy, čo si dajú radšej niečo od bolesti.
Nie len ako jogínka, ale i ako obyčajná žena, môžem potvrdiť, že psychika je pri pôrode veľmi dôležitá. Keby ma niekto upozorňoval na to, že kričím viac ako by bolo potrebné, že „…veď predsa to tak nemôže bolieť!“, tak by ma to asi dosť položilo. Naopak, mňa za môj krik a správne dýchanie neustále chválili a to ma hnalo „vpred“. A ešte ma potešila aj pochvala za môj playlist. Veď som ho poctivo vyberala deväť mesiacov! 🙂 Pomedzi silnejúce kontrakcie som sa snažila ostať, čo najviac uvoľnená a naladená na svoje telo. Rýchlo som stratila pojem o čase. No a potom sa stal ten zázrak. Malého mi položili na hrudník, manžel plakal a ja som predychávala a nechápala, akým zázrakom sa tu zjavil takýto nádherný, dokonalý človiečik. Som mama.
