Napíš niečo o móde. Čokoľvek. Čo len chceš. To sa ľahko povie, ale kde začať? Veta „Napíš niečo o móde.” je niečo ako: „Čo bolo skôr, sliepka alebo vajce?”, „Veríš na mimozemšťanov?”, „Čo ty a depilácia voskom?”. Nie je to len tak.
Móda je veľká, obsiahla, rozmanitá a ak niekto tvrdí, že módu nerieši, že móda ide mimo neho a nič mu nehovorí, nemôže to byť úplne pravda. Móda je všade okolo nás, (skoro) každý si ráno obúva dve rovnaké ponožky, (aspoň trošku) zladí sveter s nohavicami a oblieka sa adekvátne k danej príležitosti, a teda do práce chodí v pracovnom, behať v športovom, na pohreb v čiernom. Móda nejde pomimo človeka len preto, že nelistuje módnymi časopismi a neorientuje sa v menách svetových návrhárov. Móda je tu a ignorovať ju sa dá iba ťažko.
A je tak krásna! O tom potom.
Na móde je skvelé, že neexistuje zlý štýl. Štýl môže byť akurát tak iný. Každý má iné vnímanie krásy, iný vkus a tak ľahko dôjde k tomu, že vyhodnotím niečí štýl ako otrasný a to isté spraví on či ona s tým mojím. A ja mám sakra dobrý štýl!
Móda je prostriedkom sebavyjadrovania, prezentovania samého seba a „nesúď knihu podľa obalu” tu neplatí. Femme fatale si sotva predstavíme bez podpätkov či šiat obopínajúcich postavu (to so sexy devami by mohlo byť urážlivé), športovci chodia v mikinách aj do postele a trendy svetobežníci majú outfity ako vystrihnuté z Pinterestu.
Ako sa obliekajú vaši najbližší? S najväčšou pravdepodobnosťou štýlovo veľmi podobne ako vy. Ani jedna moja kamarátka nenosí obtiahnuté minisukne a podpätky a keď mi mamina kúpila zimnú outdoorovú bundu – vraj ma zahreje, paradoxne ma zamrazilo.
Štýl každého sa rokmi mení a vyvíja. Moja cesta bola kľukatá, ale ruku na srdce, čia nebola? Prešla som si etno obdobím a dlhými ľanovými kabelkami až po kolená, cez veľký skate štýl, kedy mojou najobľúbenejšou farebnou kombináciou bola ružová so zelenou a za nové DC tenisky by som upísala dušu diablovi, až po dievčenské šatočky, mašličky, potlače s mačičkami, vesty a aktovky.
Čím som staršia, tým som pokojnejšia. Teda aspoň štýlovo. Povyraďovala som infantilné polyesterové šaty, staré Superstary, ktoré som doma držala už len z nostalgie, umelohmotné aktovky vymenila za o poznanie kvalitnejšie kabelky a v tričku s potlačou ma uvidíte tak akurát v posteli. Mám svoj štýl. Konečne. Cítim, že som sa našla, ale to som cítila aj v pätnástich, keď som si na seba navliekla tie parádne zvonáky, tak uvidíme.
Móde sa nevyhneme. Môže nám byť síce ukradnutá a môžeme nosiť to, čo je práve v zľave, po ruke, čisté v skrini. No nie je to škoda? Čím viac sa jej venujem, tým viac zisťujem, ako krátkozraké je ignorovať ju. Mám kamaráta, ktorý módu „vôbec nerieši”. Nakúpi si haldu oblečenia v reťazci, nosí ho kade chodí, spí v košeliach do práce a keď sa niečo veľmi zašpiní, natrhne, zázračne stratí, kúpi si nové – on predsa oblečenie vôbec nerieši. A pritom by stačilo zamyslieť sa, že všetky tie tričká nespadli z neba, dať si na ne väčší pozor a začať RIEŠIŤ. Neriešiť módu totiž znamená viac, než ignorovať spotrebný tovar, tak často obmedzovaný na svoju vizuálnu funkciu. Tá ignorácia nám zatvára oči pred ľudskou prácou, konzumom, prírodou. A aj to je spôsobom sebavyjadrovania.
O udržateľnej móde, výrobe a kvalitných materiáloch by som mohla kázať ďalšiu normostranu. Hovorila som, že napísať niečo o móde nie je iba tak. )
Ako ste na tom vy? Riešite módu alebo neriešite? A tiež sa pri niektorých svojich starších kreáciách chytáte za hlavu?
